47 Jaromír Krško UDK 81'373.21(439.22) Univerzita Mateja Bela DOI: 10.4312/linguistica.55.1.47-57 v Banskej Bystrici* VPLYV PREDSLOVANSKÝCH KONTAKTOV NA HYDRONYMIU SLOVENSKA Dejinné udalosti sa neustále opakujú, menia sa len ľudia, miesto a čas. Naša súčasnosť potvrdzuje to, čo sa odohrávalo v minulosti pred stovkami tisíc rokov, pred tisíckami rokov či pred stovkami rokov. Ľudia, tak ako dnes, aj v minulosti neustále putovali a hľadali lepšie podmienky pre život a svoju budúcnosť. Hoci v minulosti nebol počet obyvateľov taký vysoký ako dnes, teda ani osídlenie krajiny nebolo také husté, málo- kedy sa stalo, aby jednotlivé etniká prichádzali na „územie nikoho“. Väčšinou tak do- chádzalo ku kontaktom medzi pôvodným a prichádzajúcim obyvateľstvom, prirodzene dochádzalo ku konfliktom, ktorých podoby a výsledky boli rôzne. Etnické kontakty mali vplyv aj na jazyky týchto etník, dochádzalo ku vzájomnému ovplyvňovaniu a preberaniu časti lexiky. Prichádzajúce etniká sa museli orientovať v novom prostredí, museli identifikovať a diferencovať dôležité orientačné body, me- dzi ktoré patria predovšetkým vrchy, pohoria a vodné toky. Vo všeobecnosti platí, že najväčšie toponymické objekty majú pôvod svojho názvu veľmi starý a k takýmto ob- jektom bezpochyby patria aj veľké rieky. Tie boli nielen prekážkou pri migrovaní, ale zároveň aj dôležitou hranicou, ktorá okrem prirodzenej ochrany poskytovala aj vodu potrebnú pre život a potravu. Smer pohybu etník bol predovšetkým v smere prirodze- ných nížin a proti prúdu riek, takže k etnickým kontaktom dochádzalo predovšetkým v deltách veľkých tokov. Územie Slovenska leží v strede Európy a už v dávnej minulosti viedli týmto priesto- rom mnohé dôležité obchodné cesty. Známa Jantárová cesta viedla od Baltského mora do Istrie, Byzancie, Dalmácie, týmto územím viedla dôležitá Soľná cesta a množstvo menších obchodných ciest. Územie strednej Európy obývali pred Slovanmi predovšetkým germánske kmene Ostrogótov, Langobardov, Herulov, Gepidov, Kvádov a mnoho iných kmeňov. Neskôr prišli do týchto oblastí Huni. Práve výboje Hunov pod vedením Attilu spôsobili veľké migračné pohyby v Európe. „Príchod Hunov do Európy znamenal predel, či dokonca zlom medzi dvoma epochami. Nielenže sami strhli k presunom iné kmene, ale zo strachu pred nimi opustili svoje sídla mnohé iné národy. Tým prvým bol už spomínaný presun Gótov na druhú stranu Dunaja, ďalší pohyb, ktorý začal v roku 406, uľahčil dezintegráciu * Tajovského ulica 51, K143, 974 00 Banská Bystrica, Slovenská republika; jaromir.krsko@ umb.sk Linguistica_2015_FINAL.indd 47 14.3.2016 8:39:29 48 Západorímskej ríše. Nadvláda Hunov taktiež urýchlila proces rozkladu starej rodovej spoločnosti a vzrast vplyvu bojovníckej zložky... Prítomnosť Hunov definitívne ukončila éru rímskych légií.“ (Bystrický 2008: 10) Archeologické výskumy dokázali, že Slovania prišli na toto územie na prelome 5. a 6. storočia nášho letopočtu, staršie pramene datujú ich príchod na prelom 4. a 5. storočia (pozri Ratkoš 1965: 11). „Rozbor niektorých písomných prameňov pomer- ne bezpečne upozorňuje na prítomnosť Slovanov na danom území najneskôr v prvej polovici 6. stor.“ (Fusek 2002: 24). Ide predovšetkým o nápis vytesaný roku 558 na počesť biskupa Martina z Tours na počesť svätenia baziliky, dôležitým prameňom je aj Prokopiov opis osudov uchádzača o longobardský trón Hildigisa, ktorý ušiel v roku 535 k Slovanom a dielo Getica neskororímskeho spisovateľa Jordana (Fusek 2002: 24). „Vo včasnostredovekom období na Slovensku rozoznávame dve fázy s predelom na prelome 6. a 7. stor. Hornú hranicu mladšej fázy tohto obdobia ohraničuje počiatok avarského záboru južných, naddunajských častí západného Slovenska, prejavujúci sa zakladaním pohrebísk v polovici 7. stor. Vo vleku Avarov azda prišli aj ďalšie skupiny Slovanov.“ (Fusek 2002: 25) K chápaniu predslovanskej motivácie slovenských hydroným môžeme pristupovať dvojako. Vzhľadom na datovanie príchodu Slovanov na naše súčasné územie môžeme pracovať s názvami spred tohto obdobia. V gréckych, rímskych prameňoch sa vysky- tujú názvy riek Dunaj, Morava, Tisa. Nie je však isté, či ide o označenie častí tokov zo slovenského územia. Ich podoby však prevzali naši predkovia a tieto názvy sa včlenili do slovenskej hydronymickej sústavy. Z územia Slovenska máme spred obdobia prí- chodu Slovanov dochovaný len presný zápis rieky Hron, ktorý pochádza z pera rím- skeho cisára Marka Aurélia z rokov 166 – 180 Granoua. V tejto otázke však súhlasíme s názorom historika B. Varsika, ktorý správne uvažuje o tom, že ak „Marcus Aurélius bojoval v druhom storočí n. l. pri dolnom toku rieky Hrona a zapísal nám názov rieky ako Granoua, ktorý novoprichádzajúci Slovania prevzali od predchádzajúceho oby- vateľstva vo forme Gron (a podobne prevzali aj názov rieky Moravy), ťažko môže- me predpokladať, že by Slovania neboli našli nejaké zvyšky starého predslovanského obyvateľstva aj pri dolných tokoch rieky Váhu, Nitry a Ipľa. Veď rieka Ipeľ vteká do Dunaja len niekoľko kilometrov východne od ústia rieky Hron do Dunaja“ (Varsik 1989: 7). Žiaľ, najstaršie doteraz nájdené zápisy najdlhšej slovenskej rieky – Váhu (po- dobne ako iných slovenských riek) pochádzajú zo začiatku 12. storočia (1111 flumen Vvaga, 1113 aqua Vvac), teda až z obdobia prítomnosti Slovanov v tomto priestore. V doterajších historických výskumoch máme preto z predslovanského obdobia najzreteľ- nejšie preukázaný len zápis rieky Hron v už spomínanom zápise rímskeho cisára Marca Aurélia z obdobia rokov 166 – 180 (pozri aj Krško 2008: 78 – 80). Ďalším argumentom B. Varsika o predslovanskom pôvode viacerých veľkých vodných tokov Slovenska je ich nejasná a nejednoznačná etymológia, na rozdiel od menších vodných tokov, v kto- rých dominuje predovšetkým všeslovanský apelatívny základ. Druhým prístupom v oblasti výskumu predslovanských východísk slovenskej hyd- ronymie je pripomenutie názorov jazykovedcov, etymológov a historikov o predslo- vanských pôvodoch hydroným (predovšetkým germánskych, keltských), ktoré existujú Linguistica_2015_FINAL.indd 48 14.3.2016 8:39:29 49 paralelne popri názoroch o slovanskom, či slovenskom pôvode. V prípade názorov o indoeurópskom východisku názvu možno polemizovať o tom, či názov prevzali Slovania od predchádzajúceho etnika, alebo sa vyvinul v ich jazyku, pretože prevažná časť etník európskeho priestoru má indoeurópske jazykové východiská. Hydrologicky patrí územie Slovenska do povodia Dunaja, pretože 96 percent všet- kých vodných tokov odvodňuje Dunaj a zvyšné toky z povodia Popradu a Dunajca na severe Slovenska ústia do rieky Visla. Druhá najväčšia európska rieka Dunaj (2857 km) vzniká sútokom riek Breg a Brigach v Nemecku, preteká desiatimi štátmi a ústi do Čierneho mora. Územím Slovenska preteká Dunaj v dĺžke 182 km od Bratislavy po Štúrovo, kde sa stáča na juh a tečie do Maďarska. Dunaj sa v historických listinách spomína už v prvom storočí nášho letopočtu. Píše o ňom rímsky cisár Gaius Julius Caesar, ktorý ho zapísal ako Danuvius. Jordanes v práci De origine actibus Getarum spomína tento tok pod názvom Danubius a stotožňuje ju so starším gréckym názvom Ister (Varsik 1989: 15). Podobu Ister (latinsky Istros) je vyložená v publikácii Zeměpisná jména Československa ako „valiaca sa rieka“ (pozri Lutterer – Majtán – Šrámek 1982: 91). Mladšie zápisy Dunaja z oblasti dolného toku pochádzajú z pera arabského cestopisca a geografa Abú Saida Gardízího (zomrel roku 1039), ktorý opísal moravských Slovanov a starých Maďarov. „V blízkosti Slovanov jestvuje ľud, ktorý je spomedzi Grékov kresťanský; nazývajú ich Nandar. Títo sú síce početnejší než Maďari, ale sú slabší. Pokiaľ ide o tie dve rieky, jedna sa nazýva Itil a druhá Duna. Keď sa Maďari zdržujú na brehu rieky, vidia proti sebe Nandazov“ (Ratkoš 1964: 324). Etnikum Nandor stotožňuje P. Ratkoš so starými Bulharmi, maďarskú podobu názvu Dunaj, ktorú použil Gardízí odôvodňuje P. Ratkoš slovami: „Podľa našej mienky táto veta Gardízího textu čerpá z prameňa, blízkeho ma- ďarskému prostrediu...“ (Ratkoš 1964: 324, pozn. č. 5). Stredoveké listiny dochovávajú podoby rieky Dunaj rozlične – latinsky Danubius, nemecky Donau, maďarsky Duna (Hladký – Závodný 2015: 111). Vo všeobecnosti sa jazykovedci zhodujú v názore, že názov Dunaj vznikol z indoeurópskeho základu *danu vo význame „voda, prúd, rieka“ (Lutterer – Majtán – Šrámek 1982: 91). J. Hladký a A. Závodný pripomínajú, že „Z pôvodného indoeurópskeho základu *danu sa v slovanských jazykoch vyvinuli dve apelatívne formy – *dunavь (v macedónčine, bulharčine a starej ukrajinčine) a dunajь (v slovinčine, češtine, slovenčine, poľštine, ruštine, ukrajinčine i bieloruštine), obidve formy sú známe v srbčine a chorvátčine. Obidve podoby majú v jednotlivých jazykoch rôzne významové odtienky – hlboká voda, veľká rieka, stojatá hlboká voda, žriedlo, na vodu bohatý tok, prameň vyvierajúci spod zeme, jazero“ (Hladký – Závodný 2015: 111). Hydronymum Dunaj sa v slovenských (a českých) nárečiach apelativizovalo vo význame „voda, potok, bystrina“, ako o tom svedčia názvy Dunajec, osada Dunajov, ktoré boli motivované apelatívom dunaj. Samotné apelatívum vo význame „voda“ je dochované v ľudovej frazeológii a rozprávkach (pozri Hladký – Závodný 2015: 111). Významným európskym vodným tokom je rieka Tisa (1358 km), ktorá pramení na Ukrajine, preteká cez Ukrajinu, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Srbsko a pri Novom Sade ústi do Dunaja. Územím Slovenska preteká len v dĺžke 5 km a tvorí hranicu medzi Maďarskou a Slovenskou republikou. Najstarší zápis rieky Tisy, ktorá je významným Linguistica_2015_FINAL.indd 49 14.3.2016 8:39:29 50 ľavostranným prítokom Dunaja, je uvedený v gréckej a latinskej podobe ako Pathissus, Tisia (Varsik 1989: 86), Neskorší zápis pochádza z pera neskororímskeho spisovateľa Jordana, ktorý žil v 6. storočí nášho letopočtu. Jordanes zapísal túto rieku ako Tisia. Existencia názvu z obdobia pred príchodom Slovanov na územie dnešného Slovenska je svedectvom, že názov je predslovanského pôvodu, má však indoeurópsky pôvod, pretože v doterajších názoroch o pôvode názvu existuje zhoda, že názov vznikol z indo- európskeho koreňa *ti- vo význame „topiť, topiť sa“, pravdepodobne s preneseným vý- znamom „bahnitá rieka“ (pozri Lutterer – Majtán – Šrámek 1982: 303). Indoeurópsky koreň zároveň vylučuje motiváciu porastom tisu v jej okolí. Ako pripomína historik B. Varsik „Slovania prevzali názov od predslovanského obyvateľstva a Maďari ho zasa prevzali od Slovanov. V čase príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny oblasť územia pri hornej Tise bola obývaná západoslovanským obyvateľmi, predkami dnešných vý- chodných Slovákov, od ktorých názov prevzali Maďari.“ (Varsik 1989: 86) Ďalším tokom, ktorého názov patrí medzi predslovanské, je 329 km dlhá rieka Morava prameniaca v Českej republike, tvoriaca na dolnom toku (od obce Rohatec) prirodzenú 48 km dlhú hranicu medzi Českom a Slovenskom; od ústia rieky Dyje (pri Hohenau) po ústie Moravy do Dunaja utvára zasa 71 km dlhú hranicu Slovenska s Rakúskom (Závodný 2012: 195). Najstaršie názvy tohto vodného toku uvádza už Plínius Starší (23 – 79 n. l.) vo forme Maro, Tacitus (asi 55 – asi 117 n. l.) ju zapísal ako Marus. Z uhorských dejín máme zápisy od Anonyma z roku 1200 – fluv. Moroua, 1231 fluv. Morowa. Tieto zápisy sú však už z obdobia po usídlení Slovanov. Staršie etymológie názvu Morava prehľadne spracoval V. Šmilauer (1932: 289 – 290). Pôvod názvu a motivácia sa nedajú spoľahlivo určiť. V. Šmilauer (1932) vo svojich názoroch vychádzal predovšetkým z E. Schwarza, ktorý za východisko názvu pokladá in- doeurópsky koreň *mar- vo význame „voda“. V. Šmilauer pripomína aj iné etymológie – H. Krahe považuje názov za ilýrsky, Mladenov za starotrácky, A. A. Šachmatov hľadal východisko v keltčine. Podľa V. Šmilauera Germáni názov priklonili k domácemu *mari, čo znamenalo „plytká, stojatá voda, močiar“ a dali mu formu Mar- -ahwa > Maraha, Marcha. Prípona -ahwa označovala u Germánov vodu. Slovania prispôsobili názov k do- mácemu morava vo význame „lúka, trávnaté miesto“. Tento vývin je podľa V. Šmilauera pravdepodobnejší ako hláskový vývin Marahva > Morava ako predpokladá Melich. B. Varsik (1989: 18, 96) považuje názov Morava za predslovanský a pripúšťa, že zakonče- nie -ava dostávali nielen názvy riek, ktorých základ bol bezpečne slovanského pôvodu (ako boli Olšava, Jelšava, Trnava, Rudava, Myslava a pod.), ale aj také názvy, ktorých základ bol predslovanského pôvodu (Marus – Morava, r. 892 Maraha < *Marahwa, z ktorého sa mohol vyvinúť aj nemecký názov March). Názov Morava má podľa názorov viacerých jazykovedcov ešte predkeltský pôvod s významom „voda, močiar“. Slovenské, či slovanské apelatívum morava (vo význame „močiar, tráva na močiari, zatopené úze- mie, luh“) nie je motivantom názvu rieky, pretože je mladšie. Najdlhšou riekou prameniacou i ústiacou na území Slovenska je rieka Váh, ktorá meria 365 km. Etymológie tohto názvu nie sú dodnes jednoznačné a jasné. Logickejšie argumenty uvádzajú zástancovia predslovankého pôvodu názvu (napr. E. Schwarz, V. Šmilauer, B. Varsik a ďalší), ktorí pôvod názvu vidia v germánskom wâg vo význame Linguistica_2015_FINAL.indd 50 14.3.2016 8:39:29 51 prúd. Historik B. Varsik tieto názory podporuje logickým tvrdením, že názvy veľkých vodných tokov musia pochádzať od obyvateľov, ktorí tu žili pred príchodom Slovanov a tieto názvy Slovania od nich prevzali a adaptovali do svojho jazyka. Žiaľ, najstaršie doteraz nájdené zápisy Váhu pochádzajú zo začiatku 12. storočia (1111 flumen Vvaga, 1113 aqua Vvac), teda z obdobia prítomnosti Slovanov v tomto priestore. Keďže pri veľkých tokoch riek boli pre obyvateľstvo výhodnejšie a lepšie životné podmienky, a vieme, že územie Slovenska bolo pred príchodom Slovanov osídlené „germánskym a možno aj predgermánskym obyvateľstvom, najmä keltského pôvodu“ (Varsik 1989: 22), je pravdepodobné, že Slovania prevzali od nich názov rieky Váh. V. Šmilauer považuje názov Váh za germánsky: „Dnes obecně se vykládá jméno Váhu z germánčiny. Základem je germánske *wâg ,bewegtes Wasser, Woge, Strom, Fluss‘ (Šmilauer 1932: 307). Tento predslovanský – germánsky (kvádsky) názov pre- vzali, podľa V. Šmilauera, Slovania vo forme Wág a od nich potom Maďari. V. Šmilauer takisto sumarizuje predchádzajúce etymológie Váhu, pričom ich delí na etymológie vychádzajúce zo sanskrtu (Veterán), latinské (Matej Bel), slovanské (Bel, Hunfalvy, Sasinek, Tomicki, Zoch), sarmatské (Sobolevskij) a maďarské (Podhráczky) – (Šmilauer 1932: 307). Významný slovenský učenec 18. storočia Matej Bel vo svojich Notíciách sa zaobe- ral s myšlienkou odvodiť a vysvetliť pomenovanie Váh zo slovenského apelatíva váha alebo z latinského vagus (túlavý), napokon meno rieky odvodzuje od nemeckého slova die Woge – vlna, príval. „Je totiž nadmieru zvlnený a prudký, najmä v tých miestach, kde skaly a bralá robia koryto hrboľatým. Vtedy totiž rozbitý jedným úskalím rúti sa do druhého a zas naspäť odrazený môže robiť dojem, že ani tak netečie, ako skôr sa len vlní“ (Drdoš 1984: 81–82). Podľa jazykovedca a slavistu J. Stanislava je pomenovanie Váh nemecké s význa- mom „rieka“ (Stanislav 1947: 68). Od roku 1972 prichádza predovšetkým Š. Ondruš s viacerými verziami o slovanskom, resp. slovenskom pôvode názvu Váh. Druhá najdlhšia rieka na Slovensku je rieka Hron (271 km). Je to jediný vodný tok na Slovensku, ktorého názov je bezpochyby predslovanský, pretože najstarší zápis pochádza z pera rímskeho cisára Marca Aurélia, ktorý v diele Ta eis heauton spomína miesto bojov proti germánskym kmeňom Markomanov a Kvádov na severnej strane dunajskej línie. Miesto bojov lokalizoval v oblasti rieky Granova. Najstarším dokla- dom je teda zápis Granova pochádzajúca z rokov 166 – 180. V. Šmilauer (1932: 350) sa pri výklade názvu Hron priklonil ku germánskej etymológii E. Schwarza zo staro- nemeckého *Gran-ahwa (sthn. gran – smrek, ahwa – voda). Okrem tejto etymológie sumarizuje V. Šmilauer aj ďalšie výklady, medzi ktorými uvádza napr. názory o ilýr- skom pôvode názvu J. Loewenthala – z panónskeho *granuuá, či starohornonemecké- ho krammr – vlhký. G. Czirbusz uvádzal keltský etymón gronve – lúčna rieka, neskôr pripúšťa germánsky pôvod názvu – zo starohornonemeckého výrazu gruoni – zelený. Popri ilýrsky, germánskych a keltských východiskách sa snažili názov Hron odvodiť aj zo slovanských, či slovenských základov (pozri Šmilauer 1932: 350). Dôležitou slovenskou riekou je Hornád s celkovou dĺžkou 286 km, ktorý preteká dvomi štátmi – po 193 km opúšťa slovenské územie a v Maďarsku ústi do Slanej. Linguistica_2015_FINAL.indd 51 14.3.2016 8:39:29 52 Hornád odvodňuje najväčšiu západnú časť východného Slovenska. Aj názov rieky Hornád ponúka viacero interpretácií, medzi ktorými sú aj etymológie vychádzajúce z predslovanských základov. Najstaršie historické zápisy Hornádu pochádzajú až zo za- čiatku 13. storočia – v roku 1200 je zapísaný ako fl. Honrat, Honrad, roku 1230 ho listi- ny spomínajú v podobe fl. Harrad, roku 1232 fl. Homad, Hornad atď. Pre interpretáciu pôvodného lexikálneho východiska, či ide o slovanské alebo predslovanské apelatívum, je dôležité, že nemáme dochovanú podobu s g (teda *Gonrad). Nepredpokladáme, že názov pochádza z maďarčiny, pretože územie povodia Hornádu obsadili najprv prichá- dzajúci Slovania a až o niekoľko storočí sa dostávajú na územie jeho dolného toku ma- ďarské kmene, ktoré sa postupne posúvajú aj na sever, teda do strednej časti Hornádu. Keby sme pripustili slovanskú motiváciu, napriek tomu, že zápis je až zo začiatku 13. storočia, teda z obdobia, v ktorom už prebehla zmena g > h, maďarčina by pôvodnú podobu určite dochovala, podobne ako je tomu pri hydronymách Váh – maďarsky Vág, Hron – maďarsky Garam atď. Pôvodom názvu Hornád sa zaoberal už Anonymus, z pera ktorého pochádzajú dva najstaršie názvy Honrat, Honrad a podľa jeho názoru názov existoval už pred prícho- dom Maďarov do povodia hornej Tisy, čím vylúčil pôvod z maďarčiny. Ďalší historici a jazykovedci sa zaoberali teóriami o latinskom pôvode – napríklad J. Hradszký predpo- kladal, že podoba fluvius Conradi znamená Konradovu rieku, čo by však nedokazovalo jej latinský pôvod. Viaceré etymológie sa prikláňali ku germánskemu (teda predslovan- skému) pôvodu – napríklad maďarský akademik S. Borovszky uvažoval o germánskom prapôvode názvu, pričom za východiskový tvar považoval podobu hornath – rohovitý, oblúkovitý, čo by prenesene znamenalo, že rieka má kľukaté koryto. J. Melich sa v roku 1917 pokúsil vysvetliť pôvod názvu vývinovou relatívnou chronológiou, pričom predpokladal takéto podoby: Chonrád/Chonrát > Honrád/Honrát; Chornád/Chornád > Hornád/Hornát > Harnád/Harnát > Hёrnád/Hёrnát > Hernád/Hernát. Z maďar- ského tvaru Honrád vznikla slovanská podoba Hornád, z prvotnej podoby Chonrát sa utvoril nemecký tvar Kunert, latinský variant Conrada má podľa neho pôvod v podobe Chonrád. Nemecké varianty Chonrad a Chornad sa snažil vysvetliť J. Štolc (1951), ktorý ich pôvod vysvetľoval z nemeckých foriem Corrad, Conrada, Kunrad, ale tie- to podoby záviseli od národnosti pisára. J. Štolc však reprezentuje skupinu názorov, že názov Hornád je slovanského pôvodu a k etymológii sa dostal kritikou názoru J. Martinku, ktorý pri výklade hydronyma vychádzal z praslovanského základu *gъrnъ, ktorý sa po zmene g > h zmenil na základ hrn- (> hrnúť) (podrobné interpretácie pozri v diele Goótšová/Chomová/Krško 2014: 167–168). Najväčším ľavostranným prítokom Váhu je rieka Nitra (168,5 km). Najstaršie zápi- sy Nitry pochádzajú až z obdobia prítomnosti Slovanov v tejto oblasti – názov flumen Nittra pochádza z roku 1006, takisto aj podoby minoris fluminis Nittra, maioris flumi- nis Nitra, zápis z roku 1113 uvádza túto rieku ako aqua Nitria, Nittria, Nitra, Nittra atď. (Hladký 2004: 159). V. Šmilauer vo svojom Vodopise starého Slovenska (1932: 338) zosumarizoval všetky dovtedajšie etymologické výklady tohto hydronyma, pričom ich rozdelil do troch skupín. Za slovanský pôvod sa vo viacerých štúdiách vyslovili napr. F. Umlauft Linguistica_2015_FINAL.indd 52 14.3.2016 8:39:29 53 (1886) a G. Czirbusz (1908, ten sa vyslovil aj za germánsky pôvod z nem. koreňa *nit- „stiesnený“, aar „voda“). Názov odvodzovali od slova *vъn-o(N)trь > vnutro, nutro s motiváciou „rieka tečúca vo vnútri, medzi štyrmi riekami“. T. Tomicki v roku 1925 re- konštruoval pôvodný tvar vo forme *Nitorna, Nutorna. J. Červinka v roku 1928 v náz- ve Nitra videl slovanský pôvod, ale samotné východiskové meno pokladal za nejasné, no dával ho do súvislosti s osobným menom Nitrabor a baltoslovanským apelatívom nitra „zástava“. Dlhšiu dobu sa pôvodom názvu Nitra zaoberal Š. Ondruš, ktorý predpokladal indo- európsky pôvod názvu, ale primárne dokazoval jeho praslovanský pôvod. K výkladu Š. Ondruša sa prikláňa aj J. Hladký v monografii Hydronymia povodia Nitry (2004: 147). B. Varsik (1989), podobne ako iní bádatelia, predpokladá, že v prípade názvu Nitra ide o predslovanský základ a Ondrušove teórie spochybňuje najmä tým, že listiny do 9. až 11. storočia sú v prevažnej miere falzá. K ostatným teóriám o predslovanskom pôvode hydronyma Nitra patrí teória R. Krajčoviča (2005: 18–20). Podľa nej názov rieky (aj lokality Nitra) odráža napätú včasnoslovansko-kvádsku symbiózu z prelomu 4. a 5. storočia. Vo svojom výklade sa opiera o podoby predslovanských germánskych názvov mesta (Neiter, Neuter, Neutra), ktoré museli vzniknúť len z latinsko-rímskeho spojenia Neui-iter, pričom iter znamená „cesta, pochod“, ale aj „tok, rieka“ s prívlastkom novi-us s významom „to, čo je za hranicou“. Podľa R. Krajčoviča, šlo o orientačno-informačný názov pre rímske légie a skrátenú podobu Neuiter prevzali naši predkovia od zvyšku rímskych osadníkov, ktorí zastali v oblasti po stiahnutí sa rímskych légií. „V prostredí staroslovenských osadní- kov prevzaté slovné spojenie Neuiter sa po zániku medzisamohláskového -u- zmenilo na Neiter a z tejto podoby po zákonitej zmene psl. slabík na slabiky otvorené, t. j. so samohláskou na konci slabiky v spojení Nei- sa zmenilo na Ni- a -ter na -tra.“ (Kraj- čovič 2005: 20) Ľavostranný prítok Dunaja – rieka Ipeľ (232,5 km) odvodňuje veľkú časť stredného Slovenska (predovšetkým bývalú novohradskú a hontiansku župu). Najstaršie docho- vané doklady pochádzajú zo začiatku 12. storočia – 1135 Ipul, 1138 fl. Ipul, Ipol, 1236 fl. Ypul, Ipul, Ipol atď (Majtán/Žigo 1999: 28). Preto väčšina teórií poukazuje na slo- vanský základ (tak aj autori monografie Hydronymia povodia Ipľa). V. Šmilauer (1932) zhrnul dovtedajšie teórie o pôvode názvu Ipeľ a rozdelil ich na slovanské, germánske (Borovszky odvodzoval názov zo starohornonemeckého aphol – podobne Apfelbach – teda vodný tok pretekajúci porastom divých jabloní). Ďalšiu skupinu tvorili etymológie neznáme, pravdepodobne ilýrske (Šmilauer 1932: 361). R. Krajčovič (2005) prišiel s teóriou o predslovanskom pôvode názvu Ipeľ a dáva ho do súvislosti s pobytom rímskych légií na našom území. Opiera sa predovšetkým o archeologické nálezy rímskych artefaktov z oblasti Ipľa (Dudince, Želovce, Prša...). Podľa R. Krajčoviča bolo východisko názvu latinsko-rímske adjektívum hippulius, kto- ré vzniklo zo substantíva hippe vo význame kôň. „Prví slovienski osadníci prevzali od zvyškov rímskych osadníkov, korí v oblasti Ipľa zostali po odchode rímskych légií, la- tinsko-rímsky záznam o ceste vedúcej popri pravom brehu Ipľa zrejme v tvare adjektíva zo spojenia hippulia via vo význame jazdecká cesta a z adjektíva hippulia sa začala v Linguistica_2015_FINAL.indd 53 14.3.2016 8:39:29 54 prostredí našich predkov formovať dnešná podoba názvu Ipeľ“ (Krajčovič 2005: 22). Ďalšie hláskové úpravy výrazu vyplývali z vtedajšieho stavu jazyka – počiatočné h sa odstránilo, pretože v tom čase naši predkovia ešte nepoznali túto hlásku, vokály u a i v tvare Ipuli sa zmenili podľa zákonitostí jazyka na jery, ktoré sa neskôr dali podobu Ipъlь. Územie strednej Európy bola už pred príchodom Slovanov dôležitým priestorom, ktorým prechádzali mnohé etniká, prípadne tu trvalo žili. O kontaktoch našich predkov s týmito etnikami svedčia aj viaceré názvy významných európskych vodných tokov. Viaceré hydronymá majú keltský, gótsky, kvádsky pôvod. Pri indoeurópskych výcho- diskách (napr. pri riekach Dunaj, Tisa, Morava) sa dá uvažovať o tom, že názov vznikol v jazykoch etník, ktoré obývali územie pred príchodom predkov, prípadne, že názov sa vyvinul paralelne u Slovanov. Literatúra DRDOŠ, Ján (1984) Matej Bel slovenský geograf. Bratislava: Veda. BYSTRICKÝ, Peter (2008) Sťahovanie národov (454–568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava: Občianske združenie Spoločnosť PRO HISTORIA. ČAPLOVIČ, Dušan (1998) Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press. FUSEK, Gabriel (2002) „Včasnoslovanské odobie.“ In: A. Ruttkay, M. Ruttkay, P. Šalkovský (eds.), Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: Archeologický ústav SAV Nitra, 23–27. GERLAKOVÁ, Alexandra (2008) „Odraz osídlenia severného Šariša v pomenova- niach riek z povodia Torysy.“ In: V. P. Polách (ed.), Svět za slovy a jejich tvary, svět za spojením slov. Olomouc: Univerzita Palackého, 2008, 67–73. GOÓTŠOVÁ, Andrea/Alexandra CHOMOVÁ/Jaromír KRŠKO (2014) Hydronymia slovenskej časti povodia Hornádu. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Univerzity v Banskej Bystrici – Belianum, Filozofická fakulta. CHOMOVÁ, Alexandra (2010) „K hydronymii povodia Torysy. (K variantnosti a poly- onymii v pomenovaní tokov z povodia Torysy).“ In: J. David (ed.), Mnohotvárnost a specifičnost onomastiky. IV. česká onomastická konference. 15. - 17. září 2009, Ostrava. Sborník příspěvků. Ostrava/Praha: Filozofická fakulta Ostravské univerzi- ty v Ostravě/Ústav pro jazyk český AV ČR, v. v. i., 198–205. HLADKÝ, Juraj (2004) Hydronymia povodia Nitry. Trnava: Trnavská univerzita – Pedagogická fakulta. HLADKÝ, Juraj (2011) Hydronymia povodia Dudváhu. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS a VEDA. HLADKÝ, Juraj/Andrej ZÁVODNÝ (2015) Hydronymia Žitného ostrova. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS a VEDA. KRAJČOVIČ, Rudolf (2005) Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava: Literárne informačné centrum. Linguistica_2015_FINAL.indd 54 14.3.2016 8:39:29 55 KRŠKO, Jaromír (2008) Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied. KRŠKO, Jaromír/Drahomír VELIČKA (2011) Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied. KRŠKO, Jaromír (2011) Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčanky po prameň Váhu). Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied. LUTTERER, Ivan/Milan MAJTÁN/Rudolf ŠRÁMEK (1982) Zeměpisná jména Česko- slovenska. Praha: Mladá fronta. MAJTÁN, Milan/Kazimierz RYMUT (1998) Gewässernamen im Flussgebiet des Dunajec. (Nazwy wodne dorzecza Dunajca). Stuttgart: Franz Steiner Verlag. (Hydronymia Europaea, 13). MAJTÁN, Milan/Pavol ŽIGO (1999) Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Filozofická fakulta UK. MAJTÁN, Milan/Kazimierz RYMUT (2006) Hydronymia povodia Oravy. Bratislava: Veda. ONDRUŠ, Šimon (2000) „Slovak Hydronymy.“ In: M. Kučera (ed.), Slovaks in the central Danubian region in the 5th to 11th century. Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2000, 185–215. RYMUT, Kazimierz/MAJTÁN, Milan (1998) Gewässernamen im Flussgebiet des Dunajec (Nazwy wodne dorzecza Dunajca). Stuttgart: Franz Steiner Verlag. SIČÁKOVÁ, Ľuba (1996) Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov: Pedagogická fakulta UPJŠ. PIETA, Karol (2002) „Osídlenie Slovenska v dobe sťahovania národov.“ In: A. Ruttkay, M. Ruttkay, P. Šalkovský (eds.), Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: Archeologický ústav SAV Nitra, 2002, 11–22. RATKOŠ, Peter (1964) Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV. RATKOŠ, Peter (1965) „Problematika raného feudalizmu.“ In: P. Ratkoš (ed.), O po- čiatkoch slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 7–19. STANISLAV, Ján (1947) Odkryté mená slovenských miest a dedín. Bratislava: Orlovský. STANISLAV, Ján (1999) Slovenský juh v stredoveku. I. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry. STANISLAV, Ján (2004) Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílo- hami. II. Bratislava: Literárne informačné centrum. ŠMILAUER, Vladimír (1932) Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Nákla- dem Učené společnosti Šafaříkovy. VARSIK, Branislav (1989) Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich pre- vzatie Maďarmi v 10.–12. storočí. Bratislava: Veda. ZÁVODNÝ, Andrej (2012) Hydronymia slovenskej časti povodia Moravy. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS. Linguistica_2015_FINAL.indd 55 14.3.2016 8:39:29 56 Resumé VPLYV PREDSLOVANSKÝCH KONTAKTOV NA HYDRONYMIU SLOVENSKA V príspevku venujeme pozornosť vplyvu predslovanských etník na hydronymiu dnešného Slovenska. Migrácia celých etnických skupín – najmä po rozpade Rímskej ríše, viedla ku vzájomným kontaktom medzi pôvodným a prichádzajúcim obyva- teľstvom. Etnické kontakty mali vplyv aj na jazyky týchto etník, dochádzalo k vzá- jomnému ovplyvňovaniu a preberaniu časti lexiky. Prichádzajúce etniká sa museli ori- entovať v novom prostredí, museli identifikovať a diferencovať dôležité orientačné body, medzi ktoré patria predovšetkým vrchy, pohoria a vodné toky. Problematiku predslovanských hydroným môžeme sledovať z dvoch uhlov pohľadu – 1. analyzovať názvy dochované z obdobia pred príchodom Slovanov na územie Slovenska; 2. analyzovať názvy, ktorých pôvod niektorí autori pokladajú za predslovanský. Najstarší názov rieky z oblasti Slovenska, ktorý je bezpečne z obdobia pred prícho- dom Slovanov, zapísal rímsky cisár Markus Aurélius v rokoch 166 – 180 ako Granoua. Ide o zápis rieky Hron, pri ktorej bojovali rímske légie proti germánskym kmeňom Markomanov a Kvádov. Viacerí historici a jazykovedci sa domnievajú, že nielen rieky Dunaj, Morava a Tisa majú predslovanský pôvod, ale aj ďalšie názvy veľkých riek vznikli už pred príchodom Slovanov do oblasti strednej Európy. V príspevku analyzu- jeme názvy Dunaj, Morava, Váh, Hron, Tisa, Nitra a Hornád. Kľúčové slová: onomastika, hydronymia, predslovanské hydronymá, slovenské rieky, etnické kontakty Abstract THE INFLUENCE OF PRE-SLAVIC ETHNIC GROUPS ON THE HYDRONYMY OF PRESENT-DAY SLOVAKIA In this paper, we focus on the influence of pre-Slavic ethnic groups on the hydronymy of present-day Slovakia. The migration of entire ethnic groups – especially after the dissolution of the Roman Empire – led to contact between native and incoming people. Ethnic contact also affected languages of these ethnic groups, as mutual influencing and borrowing of vocabulary occurred. Incoming ethnic groups had to find their way around in the new surroundings as well as identify and distinguish important land- marks, mainly hills, mountains and streams. We can approach the issue of pre-Slavic hydronyms from two points of view: one, by analyzing the names preserved from the time period before the arrival of Slavs in the territory of Slovakia, and two, by analyzing the names whose origin some authors consider to be pre-Slavic. The oldest name of a river from the Slovak region comes from the time period be- fore the arrival of the Slavs. It was recorded by the Roman emperor Marcus Aurelius in Linguistica_2015_FINAL.indd 56 14.3.2016 8:39:29 57 years 166–180 AD as Granoua. It is a record of the river Hron at which Roman legions fought against the Germanic tribes of the Marcomanni and Quadi. Several historians and linguists believe that besides the rivers Dunaj, Morava and Tisa, other names of big rivers date from before the arrival of Slavs in the central Europe. In the paper, we analyse the names Dunaj, Morava, Váh, Hron, Tisa, Nitra and Hornád. Keywords: onomastics, hydronymy, Pre-Slavic hydronymy, Slovak rivers, ethnic contacts Povzetek VPLIV PREDSLOVANSKIH STIKOV NA HIDRONIMIJO SLOVAŠKE V prispevku namenjamo pozornost vplivu predslovanskih etnosov na hidronimijo da- našnje Slovaške. Migracija celih etničnih skupin, posebno po razpadu Rimskega ce- sarstva, je pripeljala do vzajemnih stikov med staroselskim in prihajajočim prebival- stvom. Etnični stiki so vplivali tudi na jezike teh ljudstev, prihajalo je do medsebojnega vplivanja in prevzemanja dela leksike. Prihajajoča ljudstva so se morala v novem pro- storu orientirati, morala so določiti in razlikovati pomembne orientacijske točke, med katere spadajo predvsem vrhovi, pogorja in vodni tokovi. Problematiko predslovanskh hidronimov lahko raziskujemo z dveh vidikov: 1. da analiziramo imena, ohranjena iz obdobja pred prihodom Slovanov na ozemlje Slovaške; 2. da analiziramo imena, ki jih nekateri avtorji štejejo za predslovanska. Najstarejše rečno ime s področja Slovaške, ki je zagotovo iz obdobja pred priho- dom Slovanov, je zapisal rimski cesar Mark Avrelij v letih 166–180 kot Granoua. Gre za zapis reke Hron, pri kateri so se rimske legije bojevale proti germanskim ple- menom Markomanov in Kvadov. Več zgodovinarjev in jezikoslovcev domneva, da predslovanskega izvora niso le Donava (slovaško Dunaj), Morava in Tisa, temveč da so tudi druga imena večjih rek nastala že pred prihodom Slovanov v srednjo Evropo. V prispevku analiziramo imena Dunaj (= Donava), Morava, Váh, Hron, Tisa, Nitra in Hornád. Ključne besede: onomastika, hidronimija, predslovanska hidronimija, slovaške reke, etnični stiki Linguistica_2015_FINAL.indd 57 14.3.2016 8:39:29